Tá pani, čo tak popudene hromžila do kamery: „Ja by som všetky tie internety zakázala,“ zožala veľký úspech a stala sa ikonou. Ikonou čoho vlastne? Pamätníkom to pripomenulo tkáčske nepokoje v Lyone (1831), ktoré boli tiež spojené s rozbíjaním strojov, čo berú ľuďom prácu a mzdu. Pani nič nerozbíjala, ale nespokojnosť z nej sálala riadna.

Skúsme si len na chvíľu predstaviť svet bez tých internetov. Nehnal by som to úplne až ku konským poťahom. Postačí predstava jednotlivých osamelých počítačov bez elektronickej pošty. Ako sa dorozumievajú navzájom – poštovými holubmi, telegramom, faxom alebo snáď poštou (obálka, adresa, nalepiť známku a šup s tým do schránky)*? Alebo ako budete, deti, prevádzkovať svoje nočné jazdy s hrami so súperom na druhej strane sveta?

Dnes sa už ani ďalekohľad (napríklad taký JWST) nepozerá na hviezdy bez on-line spojenia s inými ďalekohľadmi na svete. Vidíš, padá hviezda, niečo si praj.

Ešte dystopickejšia je predstava riadenia (napríklad skladových zásob) bez on-line dát. Môj kamarát Martin (meno poznáme, k dispozícii na vyžiadanie v redakcii) sedí v kaviarni a hovorí: „počkaj chvíľu, musím sa pozrieť na tú zákazku,“ a pozerá sa do mobilu na tie internety a tam mu povedia, ako vyzerá jeho zákazka. Ako to vedia?

S mojím tatkom býva zábava. Nedávno sa bezelstne a trochu rečnícky pýtal, ako mohli Rimania riadiť najväčšiu ríšu svojej doby bez mobilných telefónov a bez internetu! Len si predstavte to stavebné konanie, tie pečiatky. Ešte smiešnejšia je predstava, ako Kráľ kráľov Kýros II. Veľký posiela svojho posla na hranice ríše, aby zistil, aká je tam situácia. Posol ide mesiac dňom i nocou, príde na hranice ríše, pozrie sa na situáciu a otočí koňa a ide mesiac späť, aby nahlásil aktuálny stav potom, čo pred Kráľom kráľov uctivo padne na zem.

Zostáva záhadou, čo mala tá pani na mysli, keď chcela zakazovať tie internety. Možno to len nedomyslela. Možno ju hnevá, že si každý na tie internety môže písať a maľovať, čo chce, čo je trochu problém, pretože keď viac ľudí hovorí veľké hlúposti, tak to vyzerá, že tie hlúposti sú väčšia pravda. Alebo jej niekto napísal osobnú urážku a chce to riešiť zákazom. Možno.
Nám by sa žilo bez tých internetov ťažko a zložito. Ale možno si to pani rozmyslí a povie, že to tak nemyslela.

* Jiří Wolker (1900 – 1924): Host do domu (1922)
Poštová schránka
Poštová schránka na rohu ulice, to nie je hocijaká vec.
Kvitne namodro, ľudia si ju veľmi vážia, zverujú sa jej celkom,
Písmenká do nej hádžu z dvoch strán, z jednej smutné a z druhej veselé.